Sosídž of laverz 6

Ako som sl'úbila, SOL :) Dnes som pridávala aj Fall 22, takže kto ešte nečítal... Prečítajte si a komenty ma nenaštvú, práve naopak ;)
Ako ste si mohli všimnúť (ak ste si nevšimli, tak vám to oznamujem) hrala som sa so vzhl'adom blogu. Nal'avo je taký stlpček, ktorý sa mi nesmierne páči a proste, trochu som to tu pomenila. :) Čo vám chcem povedať, že niekde tam ------> je otázka... Ohl'adom Fallu, takže hlasujte... Fakt ma to zaujíma. :)
No a enjoyy časť a čo vám poviem... dlhá a viac menej odveci. :D pozn. medzi * sú spomienky, chapitos? :D 3+ komenty :)Xx - L

*6. časť*

,,Paul," oslovila som ho čo najjemnejšie, ,,neobviňuj z toho Louisa. On za to nemože. Nie je to jeho chyba," venovala som Louisovi jeden dlhý pohl'ad, ,,ja, je to moja chyba. Keď sme zbadali novinárov, presvečila som Louisa, aby sme s nimi spravili rozhovor. Odhováral ma od toho, no nakoniec som ho presvedčila. Nehnevaj sa na neho. Prosím. Je to moja chyba, moja vina. Ponesiem za to hoc aké následky." Usmiala som sa na Louisa. Pozeral na mňa ako na zázrak.
,,Lav? Nerozumiem. Veď ty si bola vždy dobré dievča. Čakal by som to od Louisa. Ale dobre. Zabudnime na to. Zavolám im, aby stiahli to video, aj keď už bude neskoro. Nehnevám sa na vás," s tymito slovami zrušil.
,,Nemáš zač," ospravedlňujúco som sa pozrela na Louisa a silno som ho objala. Chcela som sa od neho odtiahnuť, no on sa zrazu spametal a položil si ruky na moj chrbát, čím mi zabránil odtiahnuť sa.
,,Och, Lav, nevieš si predstaviť, ako ti ďakujem! Zachránila si ma! Už chápen, prečo ťa Zayn volá sweetheart. Si zlatíčko. Ja neverím, že si to pre mňa spravila. Ďakujem ti," oprel si čelo o moju rameno. Pocítila som, ako mi tričko pod jeho tvárou vlhne.
,,Loui? Ty plačeš?" spýtala som sa ho. Divne som pozrela na chalanov.
,,Paul nebol takto naštvatý, od kedy sme sa všetci zrúbali v bare a načapali nás novinári. Nakričal na nás, úplne sa na nás naštval. Strašne sme ho vytočili. Mali sme z toho strašné problémy. A on vie odhadnúť, kedy z toho budú problémy a kedy nie. Louis by skončil. Mal by taký problém, že koniec. A ty, si ho presvečila pár slovami," vysvetlil mi Niall, ,,zachránila si ho."
,,Och Loui, veď ja som tu od toho aby som vám pomáhala. Ste moji najlepší kamaráti. Musela som ti pomocť z kaše. Ak by si mal problémy, kvoli nejak hlúposti, čo sme spolu urobili, mala by som také výčitky svedomia, že by som sa nevedela nadýchnuť. Chápeš? Ste pre mňa všetko, nikdy vás nenechám v kaši. Jasné?" zdvihla som mu hlavu, aby sa mi pozrel do očí. Mal ich celé červené, plný nos no na ústach mal úsmev.
,,Nemáš začo," usmiala som sa a postavila sa. Dala som mu pusu do vlasov a podišla som k Zaynovi, ktorý sa celý čas nezmohol ani na slovo.
,,Došli ti slová, zlato?" zasmiala som sa a sadla som si mu na kolená. Stále nič nevravel.
,,Zaujímavé," skonštatoval Harry, ,,kebyže sa Louisa nezastaneš, mal by obrovský problém on, aj my. Ty si však zobrala všetku vinu na seba a nič. Nikto nemá problémy. Kde si bola, keď som chodieval piť skoro každú noc?"
,,Hm, pravdepodobne doma," zasmiala som sa.
,,Nevedel som, že vieš tak dobre klamať," povedal Zayn, keď sa konečne spametal, ,,v tom rozhovore, teraz pred Paulom. Si talent."
,,Štyri roky herectva spravia svoje," povedala som a rýchlo som zažmurkala. Na minulosť myslieť nebudem. Vydržala som to pri rozhovire, vydržím to teraz.
,,Idem hore hej?" vstala som mieriac najrýchlejšiou možnou cestou do Zaynovej izby. Schmatla som krabičku s cigaretami a posadila som sa na balkón. S roztrasnenými rukami som si otvrorila a zapálila až na tretí pokus. Potiahla som si a potom som už nevydžala z mojho oka vytiekli prvé slzy. Ignorovala som to a myšlienkami som bola pri nich. Pri l'uďoch, čo mi pomohli.

*..,,Mami, mami! Ale ja nechcem ísť na výlet! Ja sa bojím autobusov. Naháňajú mi strach. Zostaňme doma. Prosím," malé dieťatko úpenlivo prosilo svoju mamu. ,,Nie Stephanie, ideme!" povedala a natúpili aj s otcom...*

Teraz mi to prišlo až smiešne. Mama a otec. Význam neznámy.

*...,,Mami? Nejde ten autobus nejak divne?" pýtalo sa dievčatko každú chvíl'u. Všetko bolo v poriadku, dokým... Autobus narazil. Vlak, mu nedal prednosť. Ozval sa krik a potom ticho. Len plač malého dievčatka. ,,Mami? Oci?" pýtalo sa s plačom. Nedostalo však žiadnu odpoveď...*

Slzy mi kvapkali na kolená a každé miesto, kam dopadli, príjemne zahriali.

*...,,Ujo? Prečo dávate mojich rodičov do tých čiernych tašiek? Stalo sa niečo?" pýtalo sa ustráné dievčatko. ,,Ako sa voláš?" usmial sa na ňu prívetivo. ,,Stephanie," dievčatko sa usmialo, ,,budeme kamaráti?" Doktor sa usmial tiež a prikývol. ,,Ukážem ti jednu moju známu. Bude tvoja kamarátka. Počkaj tu, hneď jej zavolám." Dievčatko si sadlo do trávy a sledovalo lienku, ktorá sa snažila vzlietnuť....*

Aký mala vtedy bezstarostný život. Nechápala čo sa okolo nej deje.

*...,,Stephanie!" zazjapala vychovavátel'ka, ,,kde si?" Dievčatko sa len zasunulo hlbšie do skrine, do jej šiat. Nechápala to. Ujo povedal, že to bude dobrá kamarátka no ona Stephanie nemala rada. Stále na ňu kričala a keď nepočuvla, tak jej nedala jesť. Vychovávatel'ka otvorila skriňu. Uvidel tam dievčatko, natlačené medzi kabátmi. Zdrapla ho za vlasy a vytiahla von. Dievčatko vykríklo od bolesti, za čo dostalo facku...*

Priložila som si ruku na líce.

*...Chytila do ruky svoj ruksačik s najdoležitejšími vecami a po špičkách sa vytratila von. Tá teta ju bila a to dievčatko trpieť nechcelo. Malo síce len sedem rokov, ale vedelo, že musí ísť preč. Vybehla na ulicu. Bola osvetlená pár lampami. Vydala sa na cestu. Po dlhom a únavnom kráčaní, dievčatko zastalo pred vel'kou bielo modrou budovou. Stáli pri nej autá, ako boli vtedy, pri autobuse. Vošla dnu. Za stolom sedela teta, ktorá telefonovala. Dievčatko k nej podišlo a zapozeralo sa na ňu. ,,Teta? Ja hl'adám jedného svojho kamaráta," šeplo. ,,Ako sa volá?" ,,Ja neviem. Ale ja som Stephanie. On dával mojich rodičov do takých čiernych tašiek. A povedal, že možme byť kamaráti." ,,Och, Stephanie, neviem ti pomocť. Mala by si ísť domov. Je neskoro." ,,Ale ja nemám domov. Ušla som. Tá teta ma bila." ,,Pospi si zatial' tu na gauči. Ráno, ti pomožem dobre?" ,,Dobre," odpovedalo dievčatko zívajúc, ,,teta? Budete moja kamarátka?" ,,Určite zlatíčko," povedala a Stephanie zaspala s dobrým pocitom pri srdci....*

Slzy mi už tiekli prúdom dole.

*...Nenávidím svoj život! Z dievčatka už bolo dievča. Vyrástla a zistila, že celý život, žila v klamstve. Jej takzvaná mama a otec, si ju adoptovali. Bola len ich bábika. Nikdy ju nel'úbili úplne. Otvorila dvere do kúpel'ne a vytiahla zo skrinky žiletku. Chcela to vyskúšať. Sadla si do vane a pomaly si spravila jeden rez. Najprv to trochu štípalo, ale hneď to prešlo a pocítila úl'avu. Práve dovršíla svoje 14 narodeniny...*

Prešla som si rukou po zápastiach. Ak som sa poriadne zadívala, ešte bolo vidno niektoré jazvy.

*...Strčila si slúchadká do uší a pustila si na plné pecky pesničky od Exampla a Simple planu. Jediné, čo ju prinútilo, neísť do kúpel'ky a nesiahnuť po žiletke. Občas, však ani to nepomohlo. Všetci dievča nenávideli, šikanovali. Začo? Že sa na nič nehrala. Že bola, sama sebou. Že si žila, akoby bol každý deň posledný....*

Spomienky mi zaplavovali celú moju mysel'. Na všetky deti, ktoré ma nenávideli, urážali. Ako som kvoli nim trpela. Až do jedného dňa.

*...,,Všetci sem!" zakričala vychovavátel'ka. Dievča, už malo 19 rokov. Nemohlo sa dočkať svojich 20. narodením, aby z tade konečne vypadla. Zbehla do haly. Stáli v nej nejaký piati chalani. To bude nuda. Šuchla sa na stoličku a pustila si hudbu v slúchadkách. Niekto si k nej prisadol. ,,Ahoj," pozdravil ju jeden z tých chalanov. ,,Čav," odsekla mu. ,,Prečo nie si s ostatnými? Skvele sa bavia," kývol hlavou ku skupine vedl'a. ,,A prečo tam nie si ty?" ,,Prišli sme tu, lebo máme potešiť všetky deti. Tak ťa chcem potešiť." ,,Nepotrebujem nikoho," odvrkla a postavila sa na odchod. On ju chytil za predlaktie a stiahol naspať na stoličku. ,,Au," dievča syklo od bolesti. Chlapec na ňu prekvapene pozrel a vyhrnul jej rukáv na mikine. Celá ruka, bola posiata reznými ranami. ,,Prečo to robíš?" ,,Ak by si mal moj život pochopil by si!" odsekla mu a chcela odísť, no on ju nepustil. Dievča opať kleslo na stoličku. ,,Sl'úb mi, že to už viac nespravíš," povedal a hypnotizoval ju svojimi čokoládovými očami. ,,Sl'ubujem," šeplo dievča...*

Pousmiala som sa nad touto spomienkou. Moje prvé stretnutie so Zaynom. Stálo to za to.

*...,,Ďalší!" ozvalo sa a dievča zdvihlo nos. Túto prácu dostane. Aj keby mala vraždiť. Šikovne vkráčala na pódiu, odrecitovala som svoj upravený životopis a vrátila sa do čakárne. Oslnila ich, určite. Po hodinách čakania, ju a ďalšie štyri dievčatá zavolali na pódiu. Stáli na ňom piati chalani, približne vo veku dievčaťa a jeden tučnejší, ktorý mohol mať 30. Dievča ich prebehlo pohl'adom, no pri poslednom jej zmrzol úsmev na tvári. Automaticky sa chytila za predlaktia. Nečakala, že ho ešte niekedy uvidí. Ten starý, si odtiahol chalanov k sebe. Keď sa vrátili, začal: ,,Rozhodli sme sa, pre slečnu Gleave. Ostatné možte ísť domov." V dievčatku sa všetko rozjasalo. Bol to nádherný pocit, ako keď jej ujo s tetou povedali, že budú jej kamaráti. Hrialo ju pri srdci. ,,Ahoj! My sme One Direction. Ja som Louis a toto sú Niall, Harry, Liam a Zayn." Dievčatko zalapalo po dychu, keď sa jej pohl'ad stretol so Zaynovým. On tak isto. ,,Ja som Stephanie. Ale volajte ma Lav." ,,Ja neverím," šepol Zayn. Dievčatko sa na neho usmialo. ,,Tak ver. Niekedy, sa dejú zázračné veci. Tak, ako ty vtedy. Zachránil si ma. Bol si jedným z tých, čo mi pomohli. Vďaka tebe tu teraz stojí, silná a zdravá. A to len vďaka tomu, že sa vo mne v ten deň niečo zlomilo. A zlomili to tvoje čokoládové oči," povedalo dievčatko a znova sa zahl'adelo do tých očí, ktoré pre ňu tol'ko znamenajú....*

Utrela som si slzy a postavila som sa. V dverách stála postava.
,,Prečo si plakala?" spýtal sa a privynul si ma k sebe.
,,Spomínala som," šepla som mu do hrude.
,,Nad tvojou minulosťou? Stephanie, zlatko, je to za tebou. Neplač."
,,Zayn. Nevolaj ma tak. To meno bolí."
,,Prepáč Lav."